Simone de Beauvoirová sa narodila na začiatku 20. storočia (9.1.1908), kedy síce Paríž žil avantgardným umením, ale Francúzsko bolo prudérne, sputnané meštiackymi mravmi. Staršej generácii čitateľov túto významnú postavu francúzskej literatúry netreba osobitne predstavovať. Bola Sartrovou družkou v živote i vo vyznávaní ideí, najprv komunizmu, potom komunistami zatracovaného existencializmu.. Predovšetkým v období uvoľnených skrutiek šesťdesiatych rokov vyšla v slovenskom, no najmä českom preklade väčšia časť jej tvorby. Emancipovaná a búrajúca konvencie napísala i priekopnícku rozsiahlu štúdiu DRUHÉ POHLAVIE, v ktorej sa zaoberá otázkou postavenia ženy, a ktorá právom vzbudila značný rozruch.
Mohlo by sa zdať, že po tomto diele prichádzajúcu útlu knižku VEĽMI ĽAHKÁ SMRŤ kritika ani nezaznamená, lež opak je pravdou. Simone de Beauvoirová totiž touto knihou ukázala svoju ďalšiu tvár (či dušu?). Citlivú, zraniteľnú. Kniha akoby bola reportážou z poslednej cesty jej matky, na ktorej jej spolu s mladšou sestrou robí autorka sprievodkyňu. Reportáž senzibilného človeka z hrôzostrašného umierania, ktoré sprevádzalo "milosrdné klamstvo" o uzdravovaní. Reportáž o nezmyselnom pseudohumánnom predlžovaní utrpenia a klamných nádejí. Reportáž s odbočeniami a časovými návratmi.
Ako nik pred ňou a azda ani po nej siahla autorka hlboko do ľudského bytia a odchodu z neho - nevyhnutného, ale ako to ona hodnotí, nespravodlivého. Hlboko, citlivo, majstrovsky.