Bolo by to pekné povedať, že novela Pavla Vilikovského dáva odpovede na základné otázky života, ale nebola by to pravda. \r\n\r\nHlavný hrdina a rozprávač príbehu sa len pokúša klásť tie odveké otázky trochu ináč, tak ako mu ich vnucujú na jazyk jeho vlastné zážitky a skúsenosti. No ako vieme, dobre položená otázka je už polovicou odpovede, a druhú polovicu si iste doplní sám učiteľ. Dozvie sa popritom všeličo o láske, lavínach, kožuchoch, duši, materských znamienkach, zen budhizme a na neposlednom miest aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov. Nie všetkému, čo rozprávač vraví, sa dá veriť, ale to nie je čudné, on si len píska na ceste tmavým lesom, aby si dodal odvahu. Iste ho poteší, ak ho čitateľ na kuse odprevadí a prípadne sa aj pridá svojím vlastným popiskovaním - vo dvojici sa ani ten najhustejší les už nezdá taký temný.