Procesy, ktoré asociuje názov desiatej básnickej zbierky Juraja Kuniaka, majú najmä dva rozmery, spojené s vývinom a premenou. Aká je trajektória vnútornej evolúcie človeka? Ako ju ovplyvňuje rodinná genealógia, partnerský vzťah, priateľstvo, udalosti, ktoré vstupujú do cesty, umenie? Kedy nastáva moment metamorfózy a ako ju básnicky zachytiť? Má rozvírený svet, v ktorom poletujeme ako motýle a chránime sa pred lovcom ako stádo sŕn, stred a spočinutie? Autor uprednostňuje príbehový charakter textov, priliehajúci k jeho naratívnemu naturelu. Oproti predchádzajúcej tvorbe necháva viac naznačené, hassovsky nedopovedané. Básne, ktoré komponuje ako prúd sekvencií, dávajú vyniknúť lyrickému živlu, ktorého súčasťou je krása aj znepokojenie – spony medzi životom a poéziou. Subtílne a rozplývané je vyvažované presným jazykom „biológa“; malé „atlasy“ lesného hmyzu a spevavcov tvoria špecifickú, zvlášť podmanivú linku knihy. Zbierka ašpiruje na autorovo zásadné dielo.